Murrákuš alebo tradične po slovensky aj Marrákeš je marocké sídelné kráľovské mesto rozprestierajúce sa na úpätí pohoria Atlas, je hlavným mestom rovnomennej provincie. (Wikipédia) Ako sme sa blížili k letisku v Marrákeši, zrádza nás aj prenajatá navigácia aj Google mapy. Vedú nás cez mesto. Premávka v Marrákeši je nočná mora. Doteraz som nič podobné nezažil a to som toho už prejazdil dosť. Žiadne pravidlá, jazdí sa podľa citu, všetci sa tlačia, autá, motorky, cyklisti, chodci, autobusy, … Odbočiť niekam sa zdá byť nemožné, navigácia nás posiela do zákazu vjazdu. Odmietli sme ju poslúchnuť, zabočili sme na jedinú možnú cestu, ale príšli sme do slepej uličky, ďalej sa pokračovať nedalo. Tu už bola pri kraji cesty pripravená dvojica chalanov na motorke. Ochotne nám vysvetlili, že tadiaľto to ďalej nejde a cesta na letisko je inde. Ponúkli sa, že nás tam odprevadia, máme ísť za nimi. Bolo nám jasné, že tam čakali zámerne a na konci budú chcieť peniaze. Akceptujeme to, bez nich by sme to mali oveľa ťažšie. Vedú nás práve cez ten zákaz vjazdu, rovno pred očami policajta. Vtedy vidíme, že tadiaľ idú vlastne všetci … Dohodneme sa, že im dáme 20 Dh. Po nejakom čase dobrodružnej jazdy cez mesto pribrzďujú a jeden z nich príde k nám, aby nám povedal, kadiaľ máme ďalej pokračovať. Druhý chalan sa s motorkou postaví pred auto. Ponúknutých 20 Dh sa mu však zdá málo, hovorí, že sú dvaja a pýta ďalšiu bankovku pre toho druhého. To je smola, druhú 20 už nemám, najmenšiu ďalšiu bankovku mám 50. Ponúkame 10 Dh v minciach, nesúhlasí. Keď ponúknem 50, pýta 70, nakoniec mu tú 20 vezmeme, strčíme mu do ruky bankovku 50 Dh (5 eur). S tým sa zmieria, odchádzajú a my pokračujeme ďalej. Už to malo byť jednoduché, ale nebolo. Čakalo nás ešte zopár zlých odbočení, až sme našli správnu cestu na parkovisko pred letiskom. Aká úľava, keď sme na kraji cesty zbadali usmievať sa na nás majiteľa autopožičovne. Zastavili sme a jazdu do centra sme už radi zverili jemu. Bol milý, po odparkovaní nás odprevadil až do nášho ubytovania, ktoré by sme bez neho asi tiež dlho hľadali. Nič za to nechcel, čo nie je v Maroku vôbec bežné. Cesta z Aid Ben Haddou do Marrákeša nám trvala spolu 8 hodín.
V Marrákeši sme boli ubytovaní opäť v riáde, tento bol skromnejší než predošlé, ale bolo tam všetko, čo sme potrebovali. Keď sme vypili uvítací čaj a vybavili formality, vybrali sme sa, podľa inštrukcií recepčného, na hlavné námestie. Malo to byť jednoduché, ale opäť nebolo. Také bludisko, navyše plné obchodníkov, sme nečakali. Nakoniec sme však hlavné námestie našli a zostali sme ohromení, jednak jeho veľkosťou, jednak množstvom ľudí, ako aj neodbytnosťou nadháňačov do stánkov s občerstvením. Boli sme z toho otrasení, podľa mapky od recepčného sme našli tú správnu uličku a po ceste do riádu sme sa ešte zastavili v tichej reštaurácii na večeru. Cca o 23. sme dorazi na izbu, urobili sme ešte inventúru suvenírov nakúpených v predošlých dňoch a unavení sme zaspali.
Desiaty deň po raňajkách sme vyrazili odhodlaní na potulky mestom. Pri odchode Lacko zapol gps lokalizáciu v hodinkách, čo sa veľmi osvedčilo, vždy sme vedeli, ktorým smerom sa vydať naspäť. Už z nás opadol stres z príchodu v predošlý deň a uvedomili sme si, že (asi vďaka ročnému obdobiu) je turistov pomerne málo. Našim cieľom bolo nakúpiť zvyšné suveníry pre rodinu a známych. To sa nám aj podarilo, zjednávanie som si užíval. Pri nákupe šatiek som si vopred stanovil stratégiu. Najprv cena jednej, potom zjednanie ceny za dve a až potom zjednanie ceny za štyri. Páčilo sa mi prekvapenie predavača, či som zjednal dostatočne neviem, ale konečná cena bola prijateľná, 2/3 z pôvodnej. Namierili sme si to aj do častí mimo hlavných turistických ťahov, kde sme častokrát boli jedinými turistami. To sa nám páčilo, hodinky s gps nám umožňovali relaxovať a nerušene nasávať atmosféru pri zdolávaní kilometrov uličiek najrôznejšieho charakteru. Zistili sme, že aj v Marrákeši sú garbiarne, kam nás miestni ochotne smerovali. Do garbiarní sa dá vojsť, máme niekoľko ponúk od „sprievodcov“. Chcel som len pár fotiek z blízka, tak sa s jedným chlapíkom dohadujeme na vstupe za 10 Dh (1 euro) na osobu. Dnu však idem len ja. Po francúzsky mi vysvetľuje proces výroby. Nerozumiem, je mi to jedno, fotím. Potom som pochopil, že mi chce ukázať poslednú fázu, tzv. finalizáciu, tj. obchod s výrobkami, ktorý sa nachádza na inom mieste. Treba vyjsť von z garbiarne. Tam som mu povedal, že to mi stačí a podal som mu dohodnutých 10 Dh. Chce 20, odmietnem, veď som bol dnu iba ja. Keď videl, že z nás ďalší biznis nebude, rozlúčili sme sa a išli sme ďalej každý svojou cestou. Ponúkanie „sprievodcovských“ služieb sme zažívali na každom kroku. Stále na nás niekto pokrikoval, že ideme zlým smerom, že na hlavné námestie (alebo k inej atrakcii) vedie iná cesta. O ponukách najesť sa v reštaurácii, či využiť masáž, ani nehovorím. Sem tam, najmä pri návšteve toaliet alebo bočných uličiek, mi niekto pošepol „hašiš“. Navigovanie tým „správnym smerom“ nám dokonca bežne ponúkali hádam aj osem ročné deti. Hold, čo sa za mladi naučíš … Takto sme sa príjemne „pretúlali“ naspäť do riádu, kde sme popoludnie prelenošili na slnečnej strešnej terase, pri mätovom čaji. Večer nasledovala rozlúčková prechádzka a večera v jednej z reštaurácií (mimo rušnej ulice) s vyhliadkovou terasou, ktorých je v Marrákeši dosť. Aj v Marrákeši sme si teda našli „to svoje“ a strávili sme v ňom príjemný čas.
Jedenásty deň bol dňom odchodu. Lietadlo nám letelo až o 14:55, takže sme mali dosť času na spánok, raňajky, checkout z riádu a zorganizovanie transferu na letisko, ktorý sme vyriešili odchytením taxíka na hlavnom námestí, spojeným s posledným zjednávaním ceny. Normálne by, podľa internetu, cena mala byť cca 70 Dh, nám sa podarilo zjednať na 80 Dh (8 eur) z pôvodnej ponuky na 150 Dh.
Záver
Trip po Maroku bol dobrý nápad. Nemenil by som na ňom nič, ani ročné obdobie. V zime je tu na slnku dostatočne teplo na opaľovanie v krátkych nohaviciach a rukávoch, na tento účel najlepšie poslúžia mestečká na pobreží. Plusom bolo aj menej turistov. Kto ešte nebol v africkej resp. arabskej resp. moslimskej krajine, treba sa pripraviť na prvotný šok z chudoby. Na vzhľad budov, ulíc a ľudí sme si ale rýchlo zvykli. Ľudia sú tu príjemní. Áno, ponúkajú služby za odplatu, je to pre nich jedna z mála možností ako vyžiť. Dá sa to zvládnuť s nadhľadom, úsmev vždy pomôže. Kto vidí v každom inak oblečenom a inak vyzerajúcim človeku teroristu alebo zlodeja, nech si radšej vyberie inú destináciu. My sa do Maroka radi kedykoľvek vrátime.
Predchádzajúce časti:
Celá debata | RSS tejto debaty