Július Kolenič

Na slovenskej politickej scéne môžeme sledovať zaujímavé predstavenia. Na stredopravom spektre a celkovo v opozičnom tábore sa predháňajú, kto získa oskara trápnosti. Bola by to dobrá fraška na zasmiatie, keby nešlo o vážne veci a o budúcnosť nás všetkých. Nie len tých rozprávkovo bohatých, ale aj tých naozaj chudobných. A že ich tu máme dosť. Veď viac ako milión pracujúcich ľudí na Slovensku zarába v čistom nenej ako 600 eur mesačne – pravá pracujúca chudoba. Vo fungujúcich demokraciách presadzuje zlepšenie života chudobných ľudí ľavica. Mám na mysli moderné stredoľavé politické strany, modernú sociálnu demokraciu. A ako je to u nás?

Vládna strana Smer sa už dávno spreneverila ideálom modernej ľavice. Ústami jej predsedu nenávratne skĺzla do neakceptovateľnej roviny extrémizmu a šírenia nenávisti. Veľmi nepresvedčivo pôsobia aj snahy o vylepšovanie imidžu zo strany europoslancov a europoslankýň, či bábkového predsedu vlády. Iba niektorí z nich sa v minulosti prejavili principiálne, a … v Smere skončili. Spomeniem napríklad Borisa Zalu, predsedu prvej skutočnej Sociálnodemokratickej strany na Slovensku (v roku 1992 sa vzdal funkcie predsedu v prospech Alexandra Dubčeka). Neakceptovateľné je oligarchické pozadie Smeru a prepojenia na podozrivé osoby. Táto strana má úplne iné starosti, než riešenie postupnej izolácie sociálne slabšieho obyvateľstva, štátom ničených živnostníkov a malých podnikateľov, vykradnutého zdravotníctva, v ktorom na ich šafárenie doplácajú najmä starší, dlhodobo chorí a sociálne slabí občania. Zaoberajú sa len svojím prospechom, bežným ľuďom pred voľbami predvádzajú len treťotriedne hry a predhadzujú odrobinky chleba.

V posledných prezidentských voľbách sa síce objavila iskierka nádeje v podobe ľavicového kandidáta, ktorá mohla u pracujúcich ľudí na a za hranicou chudoby vzbudiť očakávania smerom k nadchádzajúcim parlamentným voľbám, iskierka však rýchlo zhasla. Tu už totiž nemôže ísť o „one man show“. Potreba spolupráce a spájania ľudí je v straníckej politike nevyhnutným predpokladom úspechu. Strana má byť spoločenstvom osobností, ľudí, vyznávajúcich podobné hodnoty, ktorí ponúknu voličom svoje ideály a videnie sveta, svoj program. Nie je však vôbec jedno, aký program to bude, aké ideály to budú. Keď Socialisti.sk bombasticky prezentujú tzv. spájanie ľavicových síl, je to len marketingová bublina. V prvom rade predstaviteľ radikálneho ľavicového frontu je už od vzniku strany socialistov jej podpredsedom. Strana vlastne prezentuje spájanie ľavice ako spojenie svojho predsedu s podpredsedom. Zostáva teda jedna ministrana s ktorou socialisti dohodli spoluprácu v podobe účasti na kandidátke. Horšie však, ako „veľkosť“ strany Vzdor, je jej radikálne zameranie, popri nich aj komunisti vyznievajú ako baránkovia. To je najväčšie sklamanie z nových slovenských socialistov, namiesto modernej ľavice totiž pripomínajú skôr radikálnych marxistov. A toto mi je cudzie.

Oveľa sympatickejšie je zoskupenie ľudí vedené Stanislavom Mičevom, strana Solidarita – Hnutie pracujúcej chudoby. Už pri vzniku tejto strany stáli osobnosti, ktoré predstavujú záruku, že vrátia sociálnej demokracii na Slovensku jej pravú a nefalšovanú tvár, pri systematickom presadzovaní opatrení na zlepšenie života chudobných pracujúcich, živnostníkov, malých a stredných podnikateľov, farmárov, ľudí odkázaných na pomoc štátu, mladých ľudí pri vstupe do života, ako aj na zabezpečenie dôstojnej staroby a budú podporovať rozvoj spravodlivej občianskej spoločnosti založenej na dodržiavaní základných práv a slobôd pre všetkých. Iskierka stále žije, je len na nás, aby sa rozhorela.