Cesta vlakom z Casablancy do Fezu trvala 3:45 hod. Lístky a miestenky do 1. triedy sme si kúpili vopred cez internet (stránka bola len vo francúzštine). Kvalita vlaku vcelku prijateľná, zhruba v našom predrevolučnom, lepšom štandarde.
Mesto Fez bolo založené v roku 789 Idríssom I., ktorý do Maroka z ďalekej Arábie priniesol islam. V roku 809 jeho nástupca Idríss II. začal s výstavbou královského paláca, mešitou, hradieb a zastrešeným trhoviskom (tzv. kaissaria). Veľmi skoro na to sa do Fezu presídlili Andalúzské rodiny, ktoré boli vyhnané z Córdoby. Po nich prišlo 2000 rodín z tuniského Kairuánu, kde boli prenasledovaní Abbásovským islamským režimom. Obe tieto skupiny mali veľký vplyv na ďalší rozvoj mesta, ktoré sa postupne získavalo na dôležitosti. Päťdesiat rokov po založení mesta tu už stála Qaravínska univerzita, ktorá sa radí medzi najdôležitejšie islamské inštitúcie na svete. Mesto vďaka svojmu kultúrnemu a náboženského vplyvu na široké okolie tak získalo prezývku „africké Atény“. V 11. storočí sa vláda nad Marokom presunula do Marrákeša, ale mesto si zachovalo svoj význam a dokonca sú o ňom z tejto doby zmienky ako o najväčšom meste na svete. Zlatá éra Fezu prišla v 13. storočí s vládou dynastie Merínovcov, ktorí k pôvodným štvrtiam dostavali Fez al-Džadíd (Nový Fez). Po rekonquiste v Španielsku sa do Fezu sťahujú andalúzské islamské elity a vzniká tu významná židovská komunita, ktorá sa usadí vo štvrti pod názvom Mellah. Fez sa tak stáva Bagdádom západu. Dynastia Saádovcov v 16. storočí opäť voli za sídlo kráľovstva Marrakéš, čím začína pre mesto obdobie úpadku. V koloniálnej dobe počas nadvlády francúzov vnikla dalšia časť mesta – Ville Nouvelle, ale král Mohamed V. po vyhlásení nezávislosti ponechal status hlavného mesta Rabatu. (walkers.sk)
Po príchode do Fezu si berieme taxík. Miestny dohadzovač sa predstavil ako organizátor poradia taxíkov a stanovil cenu na 50 Dh. Navrhujem 20, skončíme na 40. Ďalej sa mi o to euro naťahovať nechce, súhlasíme. Dva kufre idú do batožinového priestoru a jeden do ohrádky na streche, je tam neupevnený, v zákrutách lieta. Taxík nás vysadil na dohodnutom mieste, odmietame miestneho „poradcu“ a po chvíľke pomocou offline mapy v mobile nájdeme náš riád. Zvonku sú to len dvere v uličke, na ktoré treba zabúchať klopadlom. Po otvorení nás víta recepčný v tradičnom odeve a s decentným vystupovaním. Peknou francúzštinou nás pozýva dnu. Vstupujeme do rozprávky, vnútri je to nádherné. Usádza nás a prinesie čaj. Kým dovybavuje ľudí pred nami (jedni odchádzali, druhí prichádzali), dá nám vyplniť registračné formuláre. Vystupovanie nie je také žoviálne, ako sme zažili pri príchode do Essaouiry, skôr si drží profesionálny odstup a je maximálne úslužný. Ale je milý a po chvíľke aj usmievavý. Keď vyrážame do ulíc, poskytne nám mapku a vysvetlí základnú orientáciu.
Spočiatku nám pokyny na orientáciul aj fungovali, ale čoskoro sme boli úplne stratení v medine, v nekonečných úzkych uličkách plných obchodnikov so stále sa opakujúcim tovarom. Niekoľkokrát si všímame, že „tu sme už boli“. Ešteže sme sa hneď na začiatku zastavili v jednej z mini reštaurácií na pomarančový fresh a niečo aj zjedli. Obchodníci sú tu vynaliezavejší a je asi nemožné pre „novicov“ nedať sa aspoň raz „zobchodovať“ (keď teda chceme byť slušní), ale to asi patrí k miestnemu „must“. Základom ich taktiky je akýmkoľvek spôsobom nadviazať komunikáciu. Pochvália vám oblečenie, na hocičo sa spýtajú, a keď im odpoviete, už vás majú. Nás takto oslovil pán, ktorého plus bolo, že vedel dobre po anglicky, takže sa s ním dobre rozprávalo. Spýtal sa, či „priatelia“ je správne slovo pre „friends“. Odpovedali sme že áno, a už bola komunikácia na svete. O chvíľu sme v (musím povedať, že príjemnej) konverzácii pokračovali u neho v obchodíku. Nakoniec nás samozrejme poprosil, aby sme si nejakú drobnosť vybrali, že mu to pomôže. No odmietnite … Vybrali sme si dve porcelánové podložky pod poháre, ktoré sa nám zídu. Starostlivo ich zabalil a prišlo k plateniu. Ohodnotil som ich na 20 Dh za obe. Povedal, či žartujem, že je to ručná práca a ukázal cenovku zospodu 120 Dh za jednu. Nakoniec, po viacnásobnom zjednávaní, za obe zaplatíme spolu 130 Dh. Odchádzame od neho so zážitkom a vedomím, že sme tomu nemohli uniknúť a museli sme prerobiť, čo sa nám aj potvrdzuje, keď neďaleko zisťujeme cenu jednej podobnej podložky 20 Dh. Môj prvotný odhad ceny bol teda správny a našu stratu cca 10 eur berieme ako turistickú daň 🙂 Po dlhom potulovaní sme boli radi, že sme nakoniec vyšli tam, kde sme do mediny vošli a môžeme si oddýchnuť na izbe. Ešte večera v tradičnej marockej reštaurácii, navštevovanej najmä turistami, čaj v kaviarni a šup do tepla riádu. Vo Feze bolo totiž cca o 3-5 stupňov chladnejšie než v Essaouire.
Na šiesty deň ráno sme si dopriali neskoré raňajky na strešnej terase riádu. Hlavným bodom programu počas dňa bola návšteva garbiarne. Garbiareň v meste Fez existuje už dvanásť storočí. Rozkladá sa na ploche 4 hektárov, priamo v medine. Nachádza sa aj na zozname pamiatok UNESCO. Zvládli sme to bez sprievodcu, vstup na vyhliadkové terasy je bezplatný, vchádza sa na ne cez obchody s koženým tovarom, takže miestni nadháňači vás radi nasmerujú. Nejakú drobnosť sa patrí kúpiť, opasok som aj tak už potreboval. Samozrejme, zjednávanie je neodmysliteľnou súčasťou, takže tentoraz z 350 Dh na 250 Dh (25 eur). Celý čas vo Feze sme pozerali aj po pánskych kožených taštickách na doklady, ale žiadna sa nám nepáčila. Až teraz mi zrazu jedna udrela do očí, tak začal ďalší nákupný rituál. Pôvodne 400 Dh, výsledok 340 Dh. Posledných 10 Dh sa zjednávalo ťažko, moja posledná ponuka bola 300 Dh, jeho 350 Dh, museli sme sa vybrať na odchod a risknúť, či nás zavolá naspäť. Zavolal. Celkom nás to zmohlo, tak prišiel vhod pohár pomarančového freshu na malom slnečnom námestíčku, ktoré sa zrazu vynorilo pred nami. Vybrali sme sa ešte mimo centra a vyštverali sme sa na blízky kopec s cintorínom a výhľadom. Odtiaľ sme si stanovili azimut do centra a vydali sme sa len tak „naslepo“ stále dole. Zafungovalo to, nestretli sme ani jedného turistu, prešli sme popri spracovaných a zafarbenych kožiach sušiacich sa na tráve a prepracovali sme sa až do centra, kde sme sa odvážili ochutnať nejakú tú domácu stravu (pankreolan a endirex to istí, lyžičku umytú vo vode z vodovodu som ale radšej nepoužil). Lacko má medinu už v zmáknutú určuje smer domov. Pred východom z mediny ešte nakúpime pre mňa sveter v tradičnom štýle (na další deň nás čaká púšť a večer teploty okolo nuly). Obchod patrí milému dedkovi, ktorý nám pri rozlúčke hovorí, že ich rodina prišla z hôr a obchod otvoril jeho otec pred 57 rokmi. Vraj je najúspešnejší zo všetkých lebo má najlepšiu polohu na hlavnej ulici blízko vstupu do mediny. Vraj všetci mladí obchodníci okolo sú blázniví. Zjednávanie bola opäť zábava, tentoraz z 250 Dh na 150 Dh (15 eur). Po príchode do riádu sme si objednali čaj na strešnú terasu a pohyhrievali sme sa na slniečku. Vyplatil som ubytovanie a dojednal raňajky na 7:00 lebo o 7:30 nám majú priviezť auto, ktoré sme si prenajali z požičovne na ďalšiu cestu.
Predchádzajúce časti:
Ďalšie časti:
Celá debata | RSS tejto debaty