Posledné obdobie sa nám v zime na prelome rokov darilo odísť niekam, kde je aspoň trošku teplejšie než u nás. Vyskúšali sme postupne Španielsko, Portugalsko (v oboch sme boli autom), Sicíliu, Krétu a Azorské ostrovy. Teraz sme sa, po zvážení viacerých možností, po prvý raz rozhodli ísť mimo európsku jurisdikciu. Voľba padla na Maroko.
Marocké kráľovstvo je štát nachádzajúci sa na severe Afriky. V krajine žije približne 32 miliónov obyvateľov. Pod správu Maroka patrí aj anektované územie Západnej Sahary. Pobrežie krajiny leží na okraji Atlantického oceánu a na severe prechádza cez Gibraltársky prieliv do Stredozemného mora. (Wikipédia)
Služby cestovných kancelárií nevyužívame a tak prípravy začali už v lete. Kúpiť letenky, rezervovať ubytovanie. Rozhodli sme sa, že chceme vidieť čo najviac a tak sme si naplánovali okruh s odletom 26.12. a návratom 5.1.
Deň prvý – prílet do Marrákeša o 14:00, odkiaľ sme mali z letiska vopred cez internet objednaný súkromný transfer do mesta Essaouira.
Essaouira
Essaouira (predtým Mogador) je mesto nachádzajúce sa zhruba v strede Maroka na jeho atlantickom pobreží. V 15. storočí vzniklo ako portugalská pevnosť. Natáčal sa tu napríklad seriál Game of Thrones.
Pôvodne sme si chceli na celý pobyt požičať auto, ale nakoniec sme sa rozhodli nestresovať sa šoférovaním po marockých mestách a prvé dva presuny absolvovať súkromným transferom. Zvýšené náklady (z letiska v Marrákeši do Essaouiry cca v cene transferu z BA do Viedne) sme kompenzovali využitím vlaku na jednom úseku, aj podľa rady hotela v Casablance, že vraj tak je najlepšie ísť do Fezu, keďže stanica je 10 min. od hotela. Šoférovania po Maroku sme sa ale úplne nevzdali a cez internet sme si rezervovali auto, ktoré využijeme na presun do púšte.
Štvorhodinový let ubehol rýchlo. Na letisku sme zamenili peniaze. Vonku nás privítalo príjemné slnečné počasie, 23 stupňov, pred letiskom už čakal veľmi milý usmievavý pán s ceduľkou, na ktorej bolo moje meno. Kia Sorento bola OK, vzadu pre naše pohodlie bol pod nohami koberec typu „kovral“. Išla s nami aj jeho dcéra, ktorá v Marrákeši študuje, na pár dní domov. Cesta trvala tri hodiny, v polovici urobil prestávku na občerstvenie v reštaurácii, kde zastavujú aj autobusy s turistami. Stretli sme tu známe tváre z lietadla – zájazd rakúskych dôchodcov. Cestou z letiska predmestie nebolo vôbec pekné, aj krajina bola taká pustá. Ale čím viac sme sa blížili k oceánu, bolo viac zelene a aj okolie cesty bolo upravenejsie. Druhá polovica cesty bola úplne iná ako prvá. Vodič nás upozornil aj na povestné kozy pasúce sa na arganovom strome (boli vylezené na ňom), ale nezastavovali sme. Vyložili nás na parkovisku pri medine (staré centrum mesta), ubytovanie sme našli ľahko. Bol to riád (niekoľko poschodový mestský dom s átriom a väčšinou aj so strešnou slnečnou terasou) v medine, blízko brány. Všetko v tradičnom štýle, avšak s moderným vybavením. Veľmi čistý, strieborné príbory. Cena cca ako v našich trojhviezdičkových hoteloch. Sympatický mladík nás privítal čajom (nalieval ho z polmetrovej výšky), pri ktorom nám vysvetlil, čo môžeme v meste vidieť. Večer bola prehliadka mesta a večera vo vegetariánskej reštaurácii. Večer mi prišiel email s prieskumom spokojnosti z rezervačného portálu, dal som smajlíka za check-in a okamžite mi odpovedal ubytovateľ a poprial dobrú noc. Mesto má svoj tradičný kolorit, všade predajcovia všetkého možného. Vôbec neboli dotieraví. Na uliciach a v reštauráciách veľa turistov. Veľa mačiek. Cez deň úhľadné obchodíky so suvenírmi, večer miš maš s čerstvými rybami, ovocím a vajcami všade aj uprostred ulice.
Maroko sa nedá označiť ako čisto arabská krajina – mnoho obyvateľov je potomkami tzv. Berberov, čo sú kmene, ktoré sa miestnymi horami preháňali dávno pred príchodom Arabov. Židia boli tiež po stáročia neodmysliteľnou súčasťou marockých miest a jednou dobou aj v Essaouire tvorili 40% jej obyvateľstva a dodnes sa tu môžete prejsť starou židovskou štvrťou (tzv. melach). Aj vďaka stáročiam európskej nadvlády (Portugalci, Francúzi) je architektúra i kultúra Essaouiry kokteilom vplyvov zo všetkých týchto krajín a kultúr. (hroch.sk)
Druhý deň v Essaouire sme strávili prevažne na slniečku na pláži a strešnej terase nášho riádu. Pozreli sme si aj prístav s rybármi, ktorí na mieste čistili a predávali ryby. Bola možnosť ochutnať aj čerstvé ustrice, ale odradilo ma hlavne to, že som nikoho nevidel si ich tam dávať. Celkovo to miesto nepôsobilo veľmi hygienicky, rybia aróma bola všade a druhýkrát by som si vzal iné topánky lebo z vody sa na zemi tvorilo blatko. Pláž je počas odlivu široká, piesok je utlačený a dobre sa po ňom chodí. Miestni si tu vyznačili ihriská a hrali futbal. Na okraji, kam príliv asi nesiaha, boli prevádzky ponúkajúce na prenájom lehátka, plážové bary, toalety, promenádu lemovali hotely, jednoducho plážová klasika. Na druhom konci pláže bolo centrum prenájmu štvorkoliek, koní a tiav na jazdy cez priľahlé menšie pieskové duny a po pobreží. To sme nevyužili, ťavy sme mali naplánované na neskôr. Z dún k nám zrazu prikvitol chlapík a ponúkal hašiš a marihuanu. Odmietli sme, ešte za nami kričal, že môže poskytnúť aj „bonne massage“. Nie prvý ani posledný raz nás zachránila Lackova francúzština a pokračovali sme pokojne ďalej. Prešli sme sa ešte po meste, posedeli na čaji, niečo nakúpili a vrátili sa na ubytovanie. Večeru sme si ešte ráno po raňajkách objednali v našom riáde.
Tretí deň začal príjemným prekvapením. Lacko si bol ráno zabehať na pláži a našiel oceánom vyplavenú nádhernú mušľu (cca 10 cm). Väčšinu dňa sme strávil na slniečku, striedavo na terase a na pláži (Lacko dokonca aj v oceáne), ale stihli sme aj nákupy pár suvenírov. Essaouira je vraj známa rezbárskym umením, tak sme mali v pláne nájsť nejakého remeselníka. Neviem, či sa nám to podarilo, ale deduško bol ako z rozprávky. Povedal nám, že je Berber a že všetko je jeho práca. Vysvetlil, aké drevo a technika boli použité, ukázal dielničku, nástroje aj rozrobené výrobky. Niečo sme vybrali, deduško podal Lackovi papier a ceruzku a spoločne to zrátali (skôr Lacko, vyzeralo to, že dedko veľmi zratúvať viac čísiel pod sebou nevie). Vedľa výsledku sme napísali náš návrh, deduško súhlasil a obchod bol na svete. Asi to nebolo všetko tak, ako nám povedal, ale to nevadí. Bol veľmi milý a ochotný, keď sme chceli nie jednu ale päť malých drevených tiav, išiel zvyšné štyri niekam zohnať na bicykli, vraj k synovi, ktorý ich vyrába. Čas čakania sme využili, hneď pri dedkovi mala totiž predajňu s obrazmi mladá sympatická rodinka s malou dcérkou. Priemerne veľký obraz za 400 Dirhamov. Nám sa však akurát zapáčil jeden s dolámaným rámom, pohodený na hromade s rôznym materiálom. Keďže na prepravu do lietadla sa obrazy aj tak dávajú z rámov dole a plátno sa zroluje, nevadilo nám to. Pani povedala cenu 200 Dh, ponúkli sme 100 (cca 10 eur) a ona súhlasila. Jej manžel s dedkom spoločnými silami zbavili obraz rámu a zabalili ho. Ich dcérka bola veľmi milá, kým nám chystali obraz, robila tam neplechu :-). Potom sme ešte v jednom stánku dokúpili keramické misky. Pán nám vysvetľoval rozdiely v kvalite a výrobcoch. Mal síce vyvesený oznam o „fix price“, ale keďže sme trvali na zľave pri kúpe dvoch misiek, nakoniec prihodil tretiu, z lacnejšej „edície“, zdarma.
Čo sa všeobecne cien týka, bolo v Essaouire pomerne lacno. Všade predávajú pomarančový fresh, v stánku na ulici 3 dcl za 10 Dh (1 euro) vám ho aj pred vašimi očami vytlačia. Takéto stánky sú na každom kroku a robia rôzne šťavy vrátane cukrovej trstiny a granátových jabĺk. Zaznamenali sme rozdiel ceny mätového čaju, ktorý je tu veľmi obľúbený, v reštaurácii na pláži a v medine, kde bol dvojnásobne „drahý“ tj 25 Dh. Alkohol bežne v obchodoch a reštauráciách nepredávajú, v niektorých vám ponúknu aj bližšie nešpecifikovaný alkoholický variant soft drinkov z mixovaného ovocia, ktorý však nemajú v nápojovom lístku. My sme túto možnosť nikdy nevyužili. Prenajímateľ lehátok na pláži lákal aj „per huba“ ponukou piva. Niektoré reštaurácie lákajú turistov s ponukou vínnej karty, nám to však nechýbalo. Essaouira bola príjemným miestom na ničím nerušený oddych.
Ďalšie časti:
Celá debata | RSS tejto debaty