Július Kolenič

Predvolebné prieskumy ukazujú, ako by voľby dopadli v čase konania prieskumu, nie ako voľby v skutočnosti dopadnú. Ľudia by sa preto vo voľbách mali rozhodovať podľa svojich názorov a nie podľa prieskumov – na to v skutočnosti nie je žiadny dôvod, práve naopak.

Len slobodnou voľbou spomedzi všetkých kandidujúcich strán, nezávislou na prieskumoch verejnej mienky, bude výsledok volieb skutočne odrážať želanie voličov a títo nebudú sklamaní z povolebnej situácie, ku ktorej prispeli voľbou tzv. menšieho zla.

Ako môžeme vidieť aj na posunoch v posledných zverejniteľných prieskumoch, je pravdepodobné, že skutočné výsledky volieb môžu aj tento raz priniesť mnohé prekvapenia. Nevieme napríklad, ako nakoniec dopadne preťahovanie sa o voličov medzi smerákmi, kotlebovcami a matovičovcami, aké budú zisky či straty kiskovcov a trubanovcov a kto všetko sa nakoniec dostane do parlamentu. Ešte väčšie prekvapenia môže potom priniesť konečná podoba vlády. Lebo jedno je isté: niekto tu vládnuť bude.

Čo nás čaká po voľbách?

Osobne si nemyslím, že je reálna účasť ĽSNS vo vláde alebo vláda s ich podporou. Nie však preto, že by nebolo dosť „ochotných“ takúto vládu s nimi zostaviť. Jedným z faktorov môže byť, že skutočná (nie pred kamerami predstieraná) ochota nebude práve z tejto strany, ktorej by mohla vyhovovať nestabilita smerujúca k predčasným voľbám – to je predsa pre extrémizmus živná pôda …

Možný paradoxný vývoj je tiež, že popri všetkých roztržkách, podmienkach, vydieraniach a vymedzovaniach bude kotlebovská karta, samozrejme oficiálne po mnohých „ťažkých“ rokovaniach a neúspešných pokusoch, použitá ako argument pre „jediné možné riešenie na zachovanie stability“, a to vládu s nejakou formou „obrodeným“ Smerom alebo jeho „slušnou“ časťou. Nie že by som si myslel, že nepotrebujeme hľadanie dohody medzi občanmi, to isto potrebujeme. Problémom je, že politické strany, búšiace do verejnosti miliónmi eur vrazených do volebnej kampane, založili svoju stratégiu práve na konflikte. V dôsledku masívne podporovanej eskalácie konfliktu medzi názorovými tábormi ľudí, s cieľom získať čo najviac hlasov, by aj vyústenie povolebnej situácie, do akejsi jedinej možnej stabilnej vlády, mohlo byť silným impulzom k frustrácii ďalších voličov a k hľadaniu záchrany v antisystémových riešeniach.

Kde sa stala chyba?

Chyba sa totiž podľa mňa stala niekde na začiatku, pri formovaní tzv. „progresívnych“ síl. Veľmi rýchlo som zistil, že tam nie je žiadny priestor na hľadanie spoločenského konsenzu alebo dokonca čo i len na pripustenie, že nikto vopred nemôže vedieť, ako voľby dopadnú a či strany nebudú „odsúdené“ na hľadanie prienikov aj s tými, voči ktorým chcú byť alternatívou (samozrejme len za nejakých podmienok, vyjednaných ale až po voľbách). Lebo jedna a jedna sú dve a 150:2=75. Pri obhajobe programových cieľov totiž ešte nemusíte nálepkovať a nadávať voličom tých druhých, nemusíte ani, už pred voľbami, spochybňovať svoje odhodlanie programové body presadiť. Na to sú až povolebné rokovania, na základe výsledkov volieb. Budúce koaličné strany sa nemusia vo všetkých bodoch svojich programov zhodnúť, ale po voľbách majú príležitosť o svojich programových bodoch diskutovať, vysvetľovať motiváciu svojich voličov a spoločnou dohodou a pôsobením v jednej vláde obrusovať hrany.

Verte – neverte, voliči Pellegriniho, Harabina, Kotlebu a ďalších sú tiež ľudia z mäsa a kostí majúci na svoje konanie svoje vlastné dôvody (obavy a hnev). Problémom je, že nezáujmom o ich hľadanie a hlavne konkretizovanie, aby im mohli byť ponúknuté konkrétne, aj nimi akceptovateľné, riešenia na ich odstránenie, bol prenechaný priestor tým, ktorí síce žiadne konkrétne použiteľné riešenia neponúkajú, zato vynikajú v podnecovaní tohto hnevu a obáv. Bol zvolený postup typický pre politické strany, ktoré formulujú svoje pozície a následne sa, na princípe eskalácie konfliktu s ostatnými a ich očierňovaním, pokúšajú získať body. A to sa nám snažia nahovoriť, akí sú noví …

Nevravím ani náhodou, že Fico, Kotleba alebo Harabin si zaslúžia zľutovanie za to, čo tu napáchali alebo sa chystajú napáchať, ale nálepkovaním a nadávkami ich voličom, týchto voličov neodradíme, len ich utvrdíme v ich frustrácii. Neverím, že tzv. „noví politici“, títo politickí milionárski investori, nezradia, rovnako ako zradili tí pred nimi. Program a predvolebné sľuby ustúpia účasti na moci, inak sa totiž miliónové investície zúročiť nedajú. Nakoniec, na rozdiel od tých predchádzajúcich, títo tak robia už pred voľbami. „Odhadzujú egá“ a aj keď neustále reklamujú ľudí a niektoré body svojho programu, už teraz nám odkazujú, že kvôli nim vládu nepoložia … aké potom budú tieto programové body dôležité pri rokovaniach o účasti vo vláde …?

Riešenie existuje!

Cesta von vedie podľa mňa len v poctivej voľbe podľa presvedčenia, nie vo voľbe „menšieho“ zla. Každý hlas je povzbudením a reálnou silou, ktorá stranám umožňuje pokračovať v presadzovaní svojich návrhov, aj v ďalších voľbách, či už regionálnych, národných alebo európskych, samostatne alebo v spojení s ďalšími. Každý hlas v najbližších voľbách do NR SR 29. februára je preto veľmi dôležitý!

Nastúpená cesta nie je ani jednoduchá, ani krátka. Niekde a niekedy s tým ale treba začať a jediný, kto to môže urobiť sme práve my – voliči. A keď je niekto jediný, potom to urobiť musí lebo nikto iný to neurobí. Nedajme sa ovplyvniť miliónovými reklamami, ani prieskumami verejnej mienky. Zvažujme informácie o všetkých kandidujúcich stranách, až 30 % ľudí sa ešte len teraz rozhoduje, koho budú voliť. Určite to stojí za to, poďme do toho! Poďme voliť!