Ksar (opevnená dedina) Ait Ben Haddou je najvýznamnejšou a tiež najzachovalejšou ukážkou tradičnej marockej hlinenej architektúry. Súčasná podoba sa datuje do 17. storočia nášho letopočtu, no použité stavebné techniky sú podstatne staršie. Unikátna je predovšetkým vďaka stavu, v ktorom sa nachádza. Na rozdiel od iných ksarov a kasieb (kasba je rodinné opevnené sídlo) v okolí sa do súčasnosti dochoval bez výrazného poškodenia. Ksar bol v roku 1987 zapísaný do zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Ait Ben Haddou veľmi pomohol najmä záujem filmárov. Priamo v pevnosti a jej okolí sa natáčali scény z mnohých filmov (napríklad Gladiátor, Múmia alebo Kráľovstvo nebeské), najvýznamnejšie však miestny turistický ruch ovplyvnilo hosťovanie ksaru v obľúbenom seriáli Hra o tróny. (infoglobe.sk)
Do Aid Ben Haddou sme prišli po siedmych hodinách jazdy, vrátane prestávky na obed v reštaurácii s pekným výhľadom. Už sme boli múdrejší a objednali sme si celé menu. Krajina nám opäť ponúkala nádherné scenérie, meniace sa rôznym štýlom. Rovné cesty v pustatine, kamenné polia, rôzne tvarované kopce, kaňony, malé dedinky, stretali sme veľmi málo áut. Lacko fotí za jazdy, občas mu pribrzdím, občas zastavím. Na jednej takej zastávke kupujeme krabičku ďatlí. V Café Bagdad, čo je naše ubytovanie v Aid Ben Haddou, dobre padla teplá sprcha a prezlečenie do čistých vecí, v tých, čo sme mali na sebe, sme boli už druhý deň vrátane táboráku na púšti a spánku (smrdíme od dymu). Pred večerou ešte stíhame prehliadku ksaru. Už sa stmievalo a v ksare nie je elektrina, tak sme si povedali, že sa tam vrátime aj na druhý deň pred raňajkami. To tam určite ešte nebudú davy turistov a predavačov suvenírov, presne ako to bolo aj večer, čo sa nám veľmi páčilo.
Deviaty deň. Prehliadka ksaru pred raňajkami dopadla podľa očakávaní a o 10:00 sme vyrazili na záverečnú etapu putovania, na letisko v Marrákeši, kde máme odovzdať auto a ešte dve noci prespať v meste. Cestou sme sa ešte zastavili v pevnosti Kasbah Taourit, ktorá bola v minulosti rezidenciou pašu El Glaoui z Marrákeša. Zastávku nám odporučila majiteľka penziónu. Bolo treba ísť bočnou cestou, ktorá sa až za pevnosťou opäť napája na hlavnú. V minulosti bola vraj zjazdná iba na offroadoch, teraz je vyasfaltovaná. Je síce úzka a kľukatá, ale s protiidúcimi autami sa s trochou opatrnosti dá vyhnúť. Áut na nej však nebolo veľa, zato prírodné scenérie boli úchvatné, cesta vedie cez nádherné veľké kaňony, ako z westernov. Po návrate na hlavnú cestu nás čakali samé dopravné obmedzenia vďaka rekonštrukčným prácam. Na veľa miestach asfalt vôbec nebol. Otvárali sa nám ďalšie vyhľady, tentoraz na Vysoký Atlas, ktorý sme prekročili cez priesmyk Tizi n’Tichka (2260 m n.m.). Priesmyk spája Marrákeš s mestom Ouarzazate, cestu postavila francúzska armáda v roku 1936. (motoride.sk) Bol 3. január a hore bolo slnečno, 13 stupňov. Za priesmykom sme sa v jednej dedine dostali do zápchy. Zistili sme, že cesta je uzavretá, čakali sme cca pol hodinu, kým ju uvoľnili. Pred Marrákešom sme sa ešte zastavili dotankovať a občerstviť sa. V Marrákeši sme mali na letisku odovzdať auto.
Predchádzajúce časti:
Ďalšia časť: